Terezín pozná každý. Len málokto však vie, prečo sem každoročne prichádzajú delegácie zo Srbska
Keď sa povie Terezín, väčšina ľudí si vybaví druhú svetovú vojnu, židovské geto a nacistickú väznicu. Len málokto však vie, že jedno z najsilnejších miest celej Malej pevnosti pripomína udalosť, ktorá sa odohrala o štvrťstoročie skôr a navždy zmenila dejiny Európy.
Každý rok koncom apríla sa pri jednej nenápadnej cele zastavujú delegácie zo Srbska. Prichádzajú sem vojaci, diplomati aj obyčajní ľudia, aby si uctili pamiatku muža, ktorého meno poznajú učebnice dejepisu po celom svete – Gavrila Principa. Pre Srbov je dodnes národným hrdinom, pre iných človekom, ktorého atentát rozpútal prvú svetovú vojnu.
Muž, ktorého poslali čo najďalej od domova
Len čo vstúpite do Malej pevnosti, sprievodca upozorní, že Terezín nebol počas druhej svetovej vojny koncentračným táborom v pravom zmysle slova. Slúžil ako väznica pražského gestapa, zatiaľ čo neďaleká Veľká pevnosť fungovala ako židovské geto. História väzenia je však oveľa staršia. Už za čias Rakúsko-Uhorska tu končili politickí väzni a odporcovia monarchie. Medzi nimi aj mladý Bosniansky Srb Gavrilo Princip. Dňa 28. júna 1914 zastrelil v Sarajeve následníka rakúsko-uhorského trónu Františka Ferdinanda d’Este a jeho manželku Žofiu. Atentát sa stal bezprostrednou zámienkou na vypuknutie prvej svetovej vojny.
Prečo však skončil práve v Terezíne?
„Priviezli ho sem hlavne preto, že v tom čase bol Terezín najsevernejšou pevnosťou Rakúsko-Uhorska. Keďže bol Bosniansky Srb, báli sa ho väzniť bližšie k Srbsku. Pre Srbov bol už vtedy hrdinom a panovali obavy, že by sa ho pokúsili oslobodiť,“ vysvetľuje sprievodca.
Cela číslo jeden patrí medzi najnavštevovanejšie
Dnes pôsobí cela číslo jeden rovnako ako ostatné.
Kamenné steny.
Ťažké dvere.
Minimum svetla.
Len informačná tabuľa pripomína, že práve tu prežil posledné dva roky svojho života muž, ktorého výstrely zmenili dejiny sveta. V Terezíne ochorel na kostnú tuberkulózu. Jeho zdravotný stav sa postupne zhoršoval a napokon ho previezli do miestnej nemocnice, kde 28. apríla 1918 zomrel. Mal len 23 rokov. Aj po viac než sto rokoch zostáva jeho odkaz rozporuplný. Zatiaľ čo v mnohých krajinách je vnímaný ako muž, ktorý odštartoval jednu z najkrvavejších vojen dejín, v Srbsku ho mnohí dodnes považujú za bojovníka za slobodu.
Prečo sem každoročne prichádzajú Srbi?
Sprievodcovia hovoria, že zahraničných návštevníkov často prekvapí, keď sa dozvedia o pravidelných spomienkových akciách venovaných Principovi. Každý rok 28. apríla prichádzajú do Terezína predstavitelia srbského veľvyslanectva, vojaci aj civilní návštevníci. Niektorí prinesú kvety, iní si len v tichosti prezrú celu, v ktorej zomrel.
„Raz sa sem objednala skupina Srbov a poprosili, či môžu vojsť do cely a položiť tam kvety. Odomkol som im ju. Zaspievali srbskú národnú pieseň a vzdali mu úctu. Pre nich je dodnes národným hrdinom,“ spomína sprievodca.
Nielen Princip. V Terezíne väznili aj Miladu Horákovú
S menom Malej pevnosti je spojená aj ďalšia významná osobnosť, a to Milada Horáková. Právnička, politička a účastníčka protinacistického odboja bola v Terezíne väznená dva roky. Počas pobytu viedla ošetrovňu a pomáhala ďalším väzenkyniam. Dožila sa konca vojny, no tragický osud ju napokon dostihol až po nástupe komunistického režimu. V roku 1950 bola po vykonštruovanom procese popravená.
„Málo ľudí vie, že o zrušenie jej trestu smrti žiadali aj významné osobnosti zo zahraničia. Zachoval sa napríklad telegram Alberta Einsteina, ktorý napísal, že je hlboko presvedčený, že si zaslúži žiť,“ hovorí sprievodca. V Malej pevnosti dnes nájdete aj stálu expozíciu venovanú jej životu a odboju.
Miesto, kde sa história stále pripomína
Hoci Terezín navštívia každoročne desaťtisíce turistov, nejde len o múzeum. Dodnes sa tu konajú významné pietne podujatia. Najznámejším je Terezínska tryzna, ktorá sa uskutočňuje každú tretiu májovú nedeľu. Na Národnom cintoríne sa stretávajú štátni predstavitelia, veľvyslanci, historici aj poslední pamätníci, aby si pripomenuli obete nacistickej perzekúcie. Tradícia siaha až do roku 1947.
Práve Národný cintorín patrí medzi najsilnejšie miesta celého areálu. Odpočíva tu približne desaťtisíc obetí Malej pevnosti, terezínskeho geta, koncentračného tábora v Litoměřiciach aj transportov smrti. Nie všetkých sa po vojne podarilo identifikovať, preto mnohé náhrobky nesú iba čísla.
Každý návštevník si odnesie iný príbeh
Sprievodca hovorí, že za roky sprevádzania zažil množstvo silných stretnutí. Niektoré z nich si pamätá dodnes. „Vracajú sa sem ľudia, ktorí tu boli počas vojny väznení. Dnes majú okolo deväťdesiat rokov. Prídu, zastavia sa pri cele a povedia: Tu som bol zatvorený. To sú momenty, na ktoré sa nedá pripraviť,“ opisuje.
Nezabudol však ani na návštevu z opačnej strany dejín. „Minulý rok sem prišiel Brit, ktorý bol pravnukom jedného z dôstojníkov SS slúžiacich v Terezíne. Neprišiel obhajovať svojho predka. Chcel pochopiť, prečo sa z človeka, o ktorom doma počúval ako o spravodlivom a slušnom, stal počas vojny súčasťou nacistického systému,“ rozpráva sprievodca. Podľa neho práve takéto návštevy dokazujú, že Terezín nie je len miestom spomienok na obete, ale aj priestorom, kde sa ľudia pokúšajú porozumieť vlastnej rodinnej histórii.
Ani medzi príslušníkmi SS neboli všetci rovnakí
Príbeh britského návštevníka sprievodcovi pripomenul ďalšie meno – Theodora Hohausa, dôstojníka SS, o ktorom sa v Terezíne dodnes rozpráva. „Bol to človek, ktorý podľa svedectiev väzňov nikomu vedome neublížil. Dokonca zachránil život deťom, ktoré hádzali cez hradby jablká väzňom. Dal im pár faciek, aby to vyzeralo, že ich trestá. Vedel totiž, že keby ich pristihol niekto iný, mohli ich zastreliť,“ vysvetľuje sprievodca.
Po vojne Hohausa súdili, no bývalí väzni svedčili v jeho prospech. Potvrdili, že sa snažil pomáhať, a súd ho napokon oslobodil. „Aj to ukazuje, že dejiny nie sú čiernobiele. Vedľa ľudí, ako bol veliteľ Malej pevnosti Terezín Heinrich Jöckel, ktorý väzňov osobne bil a mučil, sa našli aj jednotlivci, ktorí sa napriek uniforme zachovali ľudsky,“ dodáva na záver sprievodca.
No Comment! Be the first one.